František Višváder:

Príbehy krásnej Felicity

Vydavateľstvo Spolku slovenských spisovateľov, Bratislava, 2019

„Po celý profesijný život som sa predieral húštinami reálií, faktov, zaoberal sa ich triedením, porovnávaním, overovaním. Písal som vážne i polovážne, ale vždy len pre dospelých. Až raz...,“ začal svoje rozprávanie František Višváder.

 V jeden príjemný slnečný deň ležal pri jazere s vnukom Tomášom a spoločne pozorovali oblohu. Vtedy sa autor vnukovi zveril, že by chcel voľne lietať ako tie obláčiky. Chlapec vyslovil iný sen – byť neviditeľný. Vnukovo želanie ho prekvapilo, veď i sám v detstve sníval o neviditeľnosti: „Žeby sa v Tomášovi ozvali gény?“ premýšľal. O mesiac predložil vnúčikovi 130-stranovú knižku Bláznivé leto. V tvrdom obale, vydanú po domácky, v náklade 10 ks.

 O svoju knižku sa u dedka neskôr prihlásila i mladšia vnučka – Zuzana Felicita. Prísľub, ktorý jej vtedy dal, však František Višváder splnil až po rokoch: „„Počas jedného upršaného leta, keď ma nič nelákalo vystrčiť z domu nos, som strávil pár popoludní nad úvodnými stránkami rozprávky. Napísal som dvadsať, možno tridsať strán. A potom nič. Zo dňa na deň som podľahol demotivujúcej skľúčenosti. Moje vnúčatá a ich rodičia totiž odišli do cudziny. Natrvalo. Smútil som a nepociťoval potrebu zamýšľať sa nad príbehmi krásnej Felicity. Odídenej Felicity. Rozpísaný text som odložil medzi staré rukopisy. Tam zotrval celé desaťročie.“

 Hybernovaný text sa podľa autorových slov dostal znova do jeho pozornosti po jednej z debát s mladým priateľom Mirkom Danišom. Ten sa od vážnej vedeckej práce zvykne odreagovať písaním poézie. „Priznal som sa mu, že aj ja som kedysi podobne relaxoval – nie však veršami, ale pokusmi o rozprávky,“ hovorí František Višváder. „Ukázal som mu  knižku o neviditeľných. O pár týždňov mi priateľ radostne oznamoval, že rozprávka Bláznivé leto dostala v jednom renomovanom vydavateľstve normálnu knižnú podobu. Bez môjho pričinenia, plne jeho zásluhou.“ Priateľ sa potom zaujímal aj o nedokončený rukopis rozprávky o Felicite: „Prečítal ho, posúdil a drzo vyhlásil, že ak túto rozprávku nedokončím, prestane k nám chodiť.“ 

 František Višváder pôsobil ako pedagóg, historik a novinár. Narodil sa v Suchohrade, gymnázium navštevoval v Malackách. Po aktívnom a bohatom pracovnom živote, ktorý prežil v Bratislave okrem iného aj ako docent a vedúci katedry všeobecných dejín Filozofickej fakulty UK, sa vrátil do Malaciek. Spätne hodnotí prácu na dokončení knihy ako krásne chvíle: „S radosťou som trávil čas v svete  zázrakov, radosti i smútku, krásy i škaredosti, pýchy i pokory. Bol to svet, kde aj hromy blesky mali svojich pánov, kde sa  mohli diať hrozné neprávosti, ale kde spravodlivosť napokon vždy našla svoje miesto.“

 Kniha Príbehy krásnej Felicity vyšla  s ilustráciami  akad. maliara  Pavla Michaliča. „Za vydanie vďačím aj už spomenutému mladému priateľovi. Jeho nástojčivosť a ochota vždy pomôcť mi umožnila splniť dávny sľub, ktorý som kedysi dal malej uslzenej princeznej,“ nezabudol na svoju vnučku, hlavnú postavu svojej knihy. „Verím, že rozprávku napísanú na jej obraz si prečíta aj vo svojej dospelosti a  že s hrdinami tejto knihy sa  budú stretávať nielen naši potomkovia, ale aj mnoho detí iných rodičov.“