Pavol Stanislav:

Liturgia času

Reco, Senica, 2019

Život Pavla Stanislava Piusa je úzko spätý s poéziou. Jeho tvorivé začiatky siahajú do roku 1964, kedy mu v Umeleckom slove uverejnili jeho básne Slnko a Jeseň. Nasledovali ďalšie úspechy, umiestnenie v prestížnej literárnej súťaži Wolkrova Polianka a publikovanie v časopisoch venovaných literárnej tvorbe. 

„Po týchto rokoch som sa stále viac a viac ponáral do čítania slovenskej poézie. V knižkách som si podčiarkoval verše, a pomaly sa prepracovával z voľného verša ku viazanému, ku vlastnému vyjadrovaniu v básni,“ zaspomínal si na svoje prvé intenzívne dotyky s poéziou. Prvú zbierku Pavla Stanislava Okno do dvora vydal Slovenský spisovateľ v edícii Zošity v roku 1976.

Mnohí Seničania si Pavla Stanislava Piusa pamätajú z Mestského kultúrneho strediska, kde  v rokoch 1989 – 2003 pôsobil ako samostatný odborný pracovník. Jeho príchodu do MsKS predchádzalo ťažké obdobie: od roku 1976  bol odstavený z literárneho i pracovného života. Dôvodom bol otvorený list o vstupe sovietskych vojsk, ktorý napísal vtedy prvému tajomníkovi ÚV KSČ Gustávovi Husákovi. Dlhých 14 rokov nemohol svoje diela publikovať. Zmena nastala až s novým režimom po nežnej revolúcii. Do dnešných dní vydal básnik 21 zbierok, 7 z nich sa dočkalo prekladu do nemeckého, francúzskeho, macedónskeho, ruského, talianskeho, anglického a španielskeho jazyka. Aj v tomto období už pracuje na novom rukopise s pracovným názvom Zamyslenia.

A čo ho ako básnika k tvorbe motivuje a inšpiruje? Ako sám hovorí, nejde len o jednoduchú súzvučnosť v melodike a rytme básne, ale aj vchádzanie do svojho vnútorného Ja, do svojho bytia, v ktorom sa zrkadlí viera v Boha: Hovorí o „...viere v počutie už napísaného, jednoduché nájdenie samého seba prostredníctvom básne, vo vypovedanie a napísanie jednoducho – no nie lacno – toho, v čo verím, bez znásilňovania verša a jeho rytmu. Báseň zostáva básňou aj dnes, súzvučná a melodická, iba nájdením slovníka vlastného Ja. A to je podstata nielen umenia, ale každodenného nášho bytia, ktorú mali naši otcovia a mamy od narodenia až po smrť vo svojej pamäti,“ vyznáva sa Pavol Stanislav.

Na otázku, či by dnes urobil vo svojej tvorbe niečo inak, odpovedá myšlienkou Sergeja Jesenina, velikána ruskej poézie: „Každý umelec musí vziať do úvahy prítomnosť času a žitia v ňom. Nie ho lacno napodobňovať, ale vytvoriť si  v ňom svoj tvorivý priestor súladnosti a byť v súzvuku s jazykom.“