Michaela Rosová:

Tvoja izba

vlastným nákladom, Bratislava, 2019

Michaela Rosová už niekoľko rokov dokazuje, že s ňou musí slovenská literárna scéna počítať.

Knihe Tvoja izba predchádzal autorkin návrat zo zahraničia. Hovorí, že sa chcela vrátiť domov, ale... „Po toľkých rokoch je to vlastne ťažké,“ priznáva. „Človek sa tu už necíti doma a možno nutne začne premýšľať, z čoho sa vlastne pocit domova rodí.“  

Pre niekoho je domovom z čisto topografického hľadiska miesto, kde sme sa narodili. Pre citlivejších zasa miesto, na ktoré sme si určitým spôsobom zvykli alebo si ho obľúbili. Ale môže byť napríklad domovom každé miesto, kde na nás niekto čaká? A aké to vlastne je, vrátiť sa domov po dlhom čase? 

Hoci mala Michaela po návrate na Slovensko veľa práce, priznáva, že sa zároveň cítila deprimovaná. Ťažili ju životné okolnosti, nevedela, ako ďalej. Písaním si človek mnohé veci sám v sebe vyjasňuje, no ona sama nevníma tvorbu ako terapeutickú činnosť. Napriek tomu hovorí: „Spätne ma niekedy desí, že je Tvoja izba až taká osobná...“ Dnes by však na svojej knihe nemenila zrejme nič. „A prečo by som aj mala? Jednoducho som sa podelila s čitateľmi o svoju skúsenosť. Akú? Že sa to dalo prežiť, že všetko sa dá,“ konštatuje.  

Písanie a tvorba sú mladej autorke, ktorá pochádza zo Senice, zrejme predurčené. Študovala divadelnú dramaturgiu na Janáčkovej akadémii múzických umení v Brne a neskôr na University of Bristol (Anglicko). Prvý román Hlava nehlava vydala v roku 2009, v roku 2011 nasledovala novela Dandy, potom Malé Vianoce (2014) a Tvoja izba (2019). Jej tvorba neušla ani pozornosti odbornej verejnosti. Je dvojnásobnou finalistkou prestížnej Anasoft Litera, v minulom roku sa práve Tvoja izba dostala dokonca medzi 5 najlepších prozaických diel. Okrem toho je finalistkou súťažíPoviedka a Cena Jána Johanidesa pre mladých autorov. Medzi prvé literárne súťaže, do ktorých sa úspešne zapojila, patrila i Literárna Senica Ladislava Novomeského.

O tom, že debaty s Michaelou sú plné mladosti a trefných postrehov, sme sa presvedčili aj v septembri 2020 na stretnutí v Záhorskej knižnici. Potvrdzuje to opäť: na otázku, či je so svojím – zatiaľ posledným dielom – spokojná aj literárne, s nadhľadom priznáva: „Nemôžem si trhať vlasy... Tvoju izbu som písala vo švungu, čo je hádam aj cítiť. V každej chvíli života sme zrelí len do nejakej miery, nemôžeme od seba chcieť viac. S ďalšou knihou to snáď bude zas o niečo lepšie.“