Ján Peter,  Ján Hromek:

Lesk a mat hodvábu v Senici

Gh studio, Senica, 2019

Takmer celé 20. storočie bol červeno-biely továrenský komín symbolom mesta Senica. Rodina, z ktorej by nikto v hodvábke nepracoval, azda v meste ani nežila.

Továreň na výrobu umelého hodvábu bola založená v roku 1919 ako jedna z prvých po Anglicku, Nemecku a Francúzsku, jej význam pokrýval celú Európu. Dlhé roky v nej pracovali i obaja regionálni historici a autori publikácie Ján Hromek a Ján Peter – jeden 20, druhý dokonca 40 rokov. 

„Motivácia napísať Lesk a mat hodvábu v Senici? Jednoznačne obrovské množstvo materiálu z hodvábu, ktoré sa nám podarilo zachrániť pri demolácii po roku 2000, i fotografií, ktoré sme nafotili na mieste,“ s nostalgiou hovorí Ján Hromek. „Zároveň sme si uvedomovali, že fabrika pomaly mizne pred očami. Miznú ľudia, ktorí tam pracovali a s nimi miznú i spomienky na Slovenský hodváb.“

Prvotným impulzom napísať knihu venovanú senickej fabrike bolo tematické stretnutie s pamätníkmi. Na 1. mája 2015 obaja autori pripravili prednášku v bývalej hlavnej vrátnici podniku. Záujem zúčastniť sa prejavilo mnoho ľudí, takmer sa nezmestili do miestnosti. Vtedy si povedali – chce to trvalejšiu spomienku! „A ešte niečo,“ úprimne dodáva Ján Hromek. „Všimli sme si, že bývalí zamestnanci pomaly odchádzajú do večnosti, musíme sa poponáhľať a zachytiť ich príbehy. Navyše, blížilo sa 100. výročie založenia fabriky. A bolo rozhodnuté.“ 

Tvorba knihy je náročná a zdĺhavá, čo v prípade takmer 400-stranovej publikácie platí niekoľkonásobne. V tomto prípade trvala tri roky a Ján Peter ju opisuje takto: „Úlohy sme si podelili, vytvorili štruktúru knihy ako kostru a začali zbierať fotografie od rodiny, priateľov, kolegov i od celkom cudzích ľudí.“ Autorov potešili aj kroniky, ktoré si písali pracovníci v jednotlivých oddeleniach podniku. Našli ich úplne náhodne mimo Senice a ďakujú tým, ktorí ich zachránili, zapožičali a dali súhlas na publikovanie. Fotografie poskytli pamätníci zo súkromných archívov. Dnes už autori vedia, že rozhodnutie napísať knihu, bolo správne. Ján Hromek dodáva: „Všetci, čo poskytli rozhovory, mali už vyše osemdesiat rokov. Niektorí z nich sa už vydania knihy nedožili. Sme im nesmierne vďační, pretože nám verili.“

Kniha prináša napríklad zápisky od Jozefa Kozelského, vedúceho textilnej výroby, či spomienky a fotografie Jozefa Fišnara, od roku 1928 obchodného riaditeľa podniku. Poskytla ich jeho vnučka z USA. Nádherné fotografické zábery z minulosti zanechal aj vedúci podnikovej energetiky Eugen Žunko, zakladateľ Fotoklubu RETINA.

Pri príprave knihy pomohlo autorom nezištne viacero ľudí, bez ktorých by výpravná publikácia nevznikla. „A či by sme niečo spravili inak? Ani nie, veď história sa prekrúcať nemá...“ uzatvára Ján Peter rozprávanie o senickej hodvábke, s ktorou spojili svoje životy tisíce Seničanov.