Marián Mráz:
Čáry obec, farnosť, dejiny
Anima, Trnava, 2020
„Napísať knihu o Čároch som sa rozhodol pred dvomi rokmi. Vnímal som to ako osobný dlh svojmu rodisku,“ vracia sa Marián Mráz do nedávnej minulosti. Keď sa mu nepodarilo nájsť spolupracovníkov pre širšie koncipované dielo, rozhodol sa vytvoriť rozsahom skôr skromný projekt. A ten vysnený, ideálny, podľa vlastných slov aspoň naznačil v názve svojej knihy.
Marián Mráz sa narodil do rodiny, ktorá žije v Čároch nepretržite už takmer päťsto rokov: „Naša historická generačná postupnosť je potvrdená a evidovaná aj Heraldickým registrom SR,“ začína rozprávanie plné histórie a lásky k Čárom a pokračuje: „Po predkoch som zdedil živú historickú pamäť na niektoré udalosti ešte zo sedemnásteho storočia, dve z nich som v knihe ponúkol aj čitateľom a historikom.“
Poznávanie dejín východiskovej rodiny, rodiska a kraja je podľa autorových slov jedinečným dobrodružstvom, obohacuje osobnú i národnú identitu. Európu tvoríme už celé tisícročia, priniesli sme do nej veľa duchovného a kultúrneho bohatstva. Naznačil to v krátkej zmienke o staroslovenskom kostolíku sv. Margity Antiochijskej z 8. storočia, ktorý je najstarším a zdá sa, že jediným doteraz živým sakrálnym objektom z čias Veľkej Moravy: „Jeho význam ďaleko prekračuje regionálne slovensko-moravské a české reálie. Práve tu vznikal a odtiaľto sa šíril starosloviensky jazyk a liturgia.“
Ako vysokoškolský učiteľ napísal Marián Mráz viacero monografií a odborných vedeckých článkov. No ako priznáva, zo žiadneho nemal toľko radosti ako z tejto útlej knihy. Uvedomuje si však aj jej nevyužitý potenciál: „Autor ho spravidla objavuje až vtedy, keď vo svojej práve vydanej knihe prvýkrát zalistuje,“ priznáva. Spomína napríklad tradíciu pútí do ďalekých Vamberíc (Wambierzyce, nem. Albendorf v tzv. Kladskom výbežku v dnešnom Poľsku), kam putovanie trvalo takmer dva týždne či do Mariazell. Cesta tam trvala celý týždeň a absolvovali ju ako mladé dievčatá aj obidve autorove staré mamy. „Bola to prvá a často aj posledná cesta miestnej mládeže do vzdialených krajín i odlišnej kultúry. Prinášali si odtiaľ rozličné pamiatky aj nové skúsenosti a zážitky,“ opisuje život našich predkov Marián Mráz.
„Zaujímavá je aj regionálna púť ku kostolíku sv. Mary Magdalény na Búroch. V tých časoch bola profesionálne vypracovaná stratégia zoznámenia sa mladých ľudí. Jej cieľ? Nájsť si životných partnerov.“ Každý mladý slobodný muž po vojenčine či vo veku starého mládenca bol donútený ísť na toto starobylé miesto, kde profesionálni dohadzovači pomáhali nesmelým mládencom a devám nájsť si primeraného partnera. Že to bol aj zdroj jedinečného záhoráckeho humoru, dokladá napríklad takýto argument manželky na výčitky svojho muža: „Šak byus u Mary Magdalény na Búrech dvakrát, co sis nenašeu lepší ode mja!“
V knihe autor podľa vlastných slov iba letmo spomenul dve krásne cigánske koledy: „My sme vyrastali spolu s Rómami-Cigánmi. V lete sme chodili rovnako bosí do školy, hrávali sme spolu futbal a spolužitie bolo takmer bezproblémové. Niektoré ich rozprávky priamo z Čárov zachytila a v r. 1973 aj vydala pražská antropologička Milena Hübschmannová v knihe Rómske pohádky.“
Podobne v zmienke o Židovskom cintoríne je prítomnosť Židov v obci iba naznačená. No napriek tomu dôležitá: „Živá pamäť a spomienky sú pozitívne, veď práve z Čárov pochádza aj pani Justína Šmidová, ktorej štát Izrael udelil titul Spravodlivý medzi národmi Jad va-šem,“ dopĺňa obsah svojej publikácie Marián Mráz.
Napriek snahe zmapovať históriu je autor presvedčený, že dejiny obce Čáry i Záhoria stále ukrývajú mnoho neznámeho: „Pamätníci, medzi ktorých patrím i ja, pomaly odchádzajú,“ priznáva. „Poznávanie a písomné spracovanie poznatkov prináša okrem radosti z objavovania aj obohatenie vlastnej osobnosti i nášho spoločného dedičstva, ktoré odovzdávame ďalším generáciám. Ponúka i odpoveď na tie najzákladnejšie existenciálne otázky – kto som, kam smeruje a aký zmysel má môj život.“