Jana Juráňová:

Naničhodnica

Aspekt, Bratislava, 2020

Aj bulvárne noviny môžu byť užitočné, minimálne ako zdroj ľudských príbehov. Potvrdzuje to príklad Jany Juráňovej a jej Naničhodnice.

Opustená starenka sa potuluje po chodbách centrálneho príjmu v nemocnici a v poliklinike! hlásali titulky bulvárnych novín. A prvotný nápad na novú knihu bol na svete.

„Naničhodnicu som začala písať asi pred tromi rokmi,“ začína rozprávanie Jana Juráňová, prozaička, prekladateľka, literárna vedkyňa. „Ako všetci, čo tu žijeme, mám aj ja polikliniky – väčšie či menšie – obchodené  a odpozerané, a tak som si načrtla príbeh seniorky stratenej v spoločnosti i vo vlastnom osude.“ Ostatné postavy sa nabaľovali postupne, inšpiráciu autorka nachádzala medzi vlastnými skúsenosťami i prípadmi ľudí, ktorých pozná bližšie alebo pozná ich mediálny obraz. Ako hovorí, vyselektovalo sa to tak akosi samo a vznikol nie veľmi lichotivý obraz našej spoločnosti.

Autorka knihu písala na etapy: „Medzitým som robila iné veci, najmä prekladala. Ale robila som aj všetko to, čo osoba v mojom veku musí robiť, aby udržala nad vodou seba a svojich blízkych,“ opisuje dané obdobie. „Vždy, keď som sa ku knihe vrátila s časovým odstupom, bola to aj skúška – čo v texte po čase obstojí a čo nie. Čím som staršia, tým menej píšem na dúšok, o to viac a dlhšie sa textom zaoberám,“ priznáva.

Jana Juráňová sa narodila v Senici, rodičia pochádzajú z Cerovej. Okrem aktívnej literárnej tvorby sa venuje prekladom, pracovala ako novinárka i dramaturgička. Jej meno je neodmysliteľne spojené s projektom Aspekt, dnes pôsobí ako jeho koordinátorka. Diela Jany Juráňovej boli preložené do viacerých jazykov.

„Už dávnejšie som chcela napísať knihu o našej súčasnosti, v ktorej žijeme a ktorá sa nám tak pomaly – a niekedy aj nečitateľne – odvíja pred očami. Keď som ju písala, netušila som, že vyjde z tlačiarne v čase pandémie,“ dostáva sa v rozprávaní do dnešných dní a pokračuje: „Tak sa stalo, že chodby zdravotníckych zariadení – často nehostinné, plné zúfalých ľudí – dnes pripomínajú náš vlastný svet a našu vlastnú situáciu. Pri tvorbe knihy som mala na zdravotníctvo veľmi kritický pohľad. Ten aj zostal, akurát teraz si viac uvedomujem zlyhania systému, a naopak aj osobný neoceniteľný prínos mnohých žien a mužov: lekárok, lekárov, sestier, ošetrovateľov, sanitárov – všetkých, ktorí často blúdia v tom systéme rovnako zúfalo ako my, čo sme len pacientky a pacienti. V tých chodbách sme na jednej, často potápajúcej sa lodi,“ konštatuje a dodáva: „Je to smutné, ale nič veselšie som v našej súčasnosti zo seba nedostala.“